gustavsimkovic

Pred pár týždňami ohlásili nespokojní poslanci Siete vytvorenie platformy za zodpovednú politiku. Odvtedy však neurobili nič, čo by so zodpovednou politikou aspoň v náznaku súviselo. Vodca vzbury, Andrej Hrnčiar sa musel sústrediť na vysvetľovanie  poverenia, dokazovanie pravosti podpisu a ďalšie mrzutosti, ktoré výborne zapadli do opozičného folklóru. Tvárou v tvár Hrnčiarovmu kolosálnemu trapasu (či presnejšie detinskému podvodu) sa ani ostatní spolubojovníci za zodpovednú politiku pred kamery v posledných týždňoch neodhodlali. Asi vycítili nepriazeň osudu a nechceli ho pokúšať objasnením svojej vízie o budúcnosti strany. 

Vládni poslanci zo Siete, zdá sa urobili veľa kriku pre nič. Svoju nespokojnosť s lídrom Procházkom prejavili síce hlasno, ale trošku neskoro. Argument, že Procházka zlyháva v internej komunikácii, ktorý uviedli ako základ vzbury, je prinajmenšom čudný. Minimálne z toho dôvodu, že schopnosť komunikovať sa nezvykne strácať. Nikto nepochybuje o tom, že Procházka je svojrázna osobnosť, ale zároveň nikto neverí, že sa ňou stal až po voľbách.  Nespokojní poslanci sa nikdy predtým (rozumej pred voľbami) na neschopnosti predsedu strany v komunikačnej oblasti nesťažovali, naopak dobrovoľne si ho na sneme zvolili za predsedu. Veď prečo by sa aj sťažovali? Boli spokojní s miestami na kandidátke, ktoré im vďaka Procházkovi priam spadli z neba. Vo voľbách nikto z nespokojencov neprekročil svoj tieň. Kým Procházka získal 46,2 percenta preferenčných hlasov a potvrdil pozíciu lídra, Hrnčiar získal 14 percent. Ten rozdiel hovorí za všetko. Ostatní nespokojenci nezískali ani dvojciferný podiel preferenčných hlasov. Aj za tie však do veľkej miery vďačia Procházkovi. On vzal na seba riziko, na jeho mene je úver, z ktorého bola financovaná kampaň. Kampaň „Spájame Slovensko“, ktorej súčasťou boli aj Hrnčiar, Fedor, Cséfalvayová, Adamčík a Janckulík, mala pred voľbami zjednocovať, dnes to však vyzerá, že menovaní poslanci stranu nespájajú, ale rozbíjajú a vedú ju k zániku. Je zarážajúce, že súčasťou tejto vnútornej deštrukcie, je aj Eduard Adamčík. U neho by ľudia predpokladali, že krutý osud, ktorý ho postihol, bude viesť skôr k odpúšťaniu a k snahe ťahať za jeden povraz, určite nie k rozvratu. A kde sa dnes realizuje Cséfalvayová? V kampani sa predstavovala ako mimoriadne vzdelaná a jazykovo zdatná, zatiaľ však o nej takmer nepočuť. Veď viac výstupov v parlamente má dokonca aj Petra Krištúfková, ktorá je akákoľvek len nie mimoriadne vzdelaná. 

Občas mám pri sledovaní situácie na našej politickej scéne pocit, že Hrnčiarovi napriek volaniu po zodpovednej politike nejde o nič iné, len o vymazanie Siete z politickej mapy. Možno sa už dávno dohodli s Mostom, možno so Smerom, možno s ľuďmi v ich pozadí. A možno aj Hrnčiar musí splácať svoje dlhy penťáckemu kamarátovi Matákovi. Akokoľvek to je, Hrnčiar si uvedomuje, že v politike končí. Už teraz bol pre neho výsledok sklamaním a je jasné, že lepšie to už nebude. Pretože je medzi ľuďmi považovaný za prezliekača kabátov (rovnako ako Fedor). Jediná akceptovateľná kandidátka z naozaj novej generácie by mohla byť Cséfalvayová, no to by sa musela naučiť komunikovať aj inak ako cez facebook a musela by komunikovať pravidelne. Možno by si s gazdom mohli absolvovať kurz komunikácie spoločne a v strane by konečne zavládla zhoda…

Procházka zatiaľ mlčí. Napriek tomu, že ho označili za klamára, on nič nevyťahuje. A určite by za ten spoločne strávený čas, bolo čo vytiahnuť. Tak kto rozbíja stranu? Procházka? Nominanti v doprave? Pokiaľ je mi známe, tak Brecely, ako aj Auxt v NDS, či Šimoni v ŽSR sa svojich úloh zhostili profesionálne. Pod drobnohľadom médií, v rezorte po Počiatkovi, kde sú samé nášľapné míny, sa nominanti Siete snažia napraviť imidž strany, ktorá sa vďaka nespokojným poslancom často objavuje v médiách v nelichotivom svetle. 

Sieť zatiaľ svojho predsedu nenašla a vyzerá to tak, že jej nespokojní poslanci stále nechápu zložitosť situácie, do ktorej dostali stranu aj seba samých. Akokoľvek sa im to nepáči, aj oni sú Sieť a ak chcú robiť zodpovednú politiku, mali by sa začať zodpovedne správať. Predseda strany predsa nemôže vzísť z vydierania, ultimát a presvedčenia, že po nás už môže prísť potopa. Strana Sieť nie je len Procházka a päť nespokojných poslancov. Ďalších viac ako 55 okresných a regionálnych šéfov, približne 1800 členov a delegáti sú tí, ktorých názor je v demokratickej strane podstatný – nie len názor pár samozvaných „zodpovedných politikov“. Predsedu strany volí snem, na ktorom by sa delegáti mali dohodnúť na najlepšom programe a človeku, ktorý je najschopnejší presadiť ho. Je teda na čase povedať, ako ďalej. Sústrediť sa na program, projektovanie ďalšej činnosti strany. Bez toho ostane snem len fraškou, smiešnou hrou na politiku, ktorá má ďaleko od zodpovednosti, aj od politiky.

Strana Sieť získala vo voľbách viac ako 5 percent hlasov a právo rokovať o koalícii s víťazom volieb, ktorého prezident poveril zostavením vlády. Dnes je Sieť legitímnym partnerom koalície a jej predseda (bez ohľadu na to, kto ním bude) má právo zúčastňovať sa koaličných rokovaní. Predstavaposlancov, že ich platforma  má nahradiť legitímneho koaličného partnera, ktorý vzišiel z demokratických volieb je scestná. Aj keby si pätica poslancov hneď zajtra založila vlastnú stranu, bola by to smrť v priamom prenose. Jednak smrť pre demokraciu – ak by koalícia pripustila zmenu demokraticky zvoleného koaličného partnera za subjekt, ktorý neprešiel voľbami. A na druhej strane by to bola istá smrť aj pre Hrnčiarovcov. Všetkým musí byť jasné, že ak by k tejto zmene došlo, megarezort dopravy by si ponechal Smer alebo Danko. A Hrnčiar by mohol byť rád, ak by ostal aspoň tým podpredsedom parlamentu. O demokracii a legitimite celej koalície by už nebolo pochýb.

Dnes sú to Hrnčiarovci, zajtra si môže svoju skupinku založiť naštvaný Maďarič v Smere, pozajtra niekto z SNS, potom z Mostu. A kde to bude mať koniec? Toto má byť podpora koalície? Podľa Martina Fedora možno áno. Tomu stačilo zaloviť v pamäti, ako sa kupovali poslanci v roku 2006 a určite sa ho okamžite zmocnil optimizmus z budúcich ziskov. Lenže okrem Fedora si tieto časy dobre pamätá aj Fico. Bugár s Dankom tiež vedia, ako sa veci mali a kam by to takto dospelo. Dnes je odlišný duch doby. Nie len na Slovensku, ale v celej Európe žijeme chaotické časy, v ktorých je politická stabilita skôr vzácnosťou. Podpora delenia koaličnej strany by nebola hrozbou len pre Sieť, ale pre celú koalíciu – a pri pomyslení na neschopnosť našej opozície – aj pre celé Slovensko. Ibaže by niekomu stálo za to zničiť Sieť aj za cenu rizika rozpadu vlády…